Appendix

Pôvodne sme detaily o tom, čo bolo hlavným dôvodom prečo sme nedoplávali až do Indie, zverejňovať nechceli. Tri týždne po našom odchode z lode sme dostali dopis od Ricka, odposlaný z mesta Goa v Indii. Písal, že Fred sa "znormálnil" a Rick prehodnotil svoje rozhodnutie opustiť loď v Indii. Boli sme za neho radi, že to funguje a hovorili si, že Fred mal asi problém hlavne s nami "mladými". Dva dni po liste ale prišiel od Ricka email. Odišiel z lode nadobro, všetko sa vraj vrátilo do starých koľají. Ale ani potom sa evidentne nič nezlepšilo a Fred má hlavne problém sám zo sebou. Nakoniec ho Lars musel spolu s Grete z lode vyhodit. Čítaj nižšie smutný príbeh:

"The Maldives again.
We have now left the Maldives for Sri Lanka after a very good visit to Chagos atolls south of the equator and cruised one week up the Maldives chain of atolls. As nice as the atolls have been in Chagos and in the Maldives, we didn’t have a happy ship the last couples of weeks. During my 21 years of sailing with paying crew I only once (until now) had to ask a crewmember to leave the boat. This was 1993 in Panama when a German man who were to sail from Panama to Tahiti refused to do his night watches. He proposed that we anchor every night on the Pacific Ocean! Needless to say, after giving him the choice to do his part of the sailing or leave the boat, he still refused so we turned around, went back to Panama and put him ashore. Furthermore, during the 2 days he was onboard he had managed to annoy every crew member onboard. To have continued with him would have meant an unhappy ship.

Now 17 years later the situation repeated itself. One couple (F&G) had been onboard since late May this year and had planned to participate all 3 years around the world. Almost from the start F and a young couple in the crew did not get along and when my American friend since long came onboard the situation slowly deteriorated. F&G had sailed with me already in 2008 to Libya but after that summer 4 people stated that they would not return as long as F was onboard. Summer 2009 F&G wanted to join on the Danube cruise and I decided to try it out. It worked reasonable well, but when sailed in the Med 3 people expressed the same feelings, i e they would not return as long as F was onboard (no one ever complained over G, most felt sorry for her). This summer and fall 3 people left the boat before they had planned and the 3 crew onboard to/from Chagos would have left if F had remained onboard.
ČÍTAJ CELÝ PRÍBEH TU

Oman to Dubai

Sultanate of Oman
pondelok, 30. augusta, Muscat

Pobrežie Ománu je hádam ešte dramatickejšie ako to jemenské v okolí Adenu. Príkre skalnaté útesy sa zdvíhajú priamo z mora a nevyzerá to na pobrežie plné bezpečných zátok a zálivov. Muscat neznamená muškát, ako by vás mohlo napadnúť, ale prístav s veľkým P. Mesto sa tiahne popri pobreží v páse, ktorý nemôže byť už užší, dokonale chránené od všetkých vetrov masívom skál od vnútrozemia a ostrovčekmi od mora. Je to ten najčarovnejší prístav, aký sme navštívili. Staroveké pevnosti, palmy a moderné budovy ako zo StarWars.


Bander al-Rowdha je marína ako sa sluší a patrí: elektrika, voda, sprchy a dokonca aj bazén. Naposledy sme takýto komfort zažívali v egyptskom Port Ghalib. Naše prvé kroky v meste mieria ako inak na souq (bazar, či trh) a tam do juice baru. Objednávame all-time-favourites 4 x mango ice-cream, 2 x fresh lemon-mint juice, 2 x fresh mango juice. Extáza. Druhý deň vyrážame s Rickom do vnútrozemia. Zohnať mapu Ománu v Muscate v 21. storočí bol nadľudský výkon. Nakoniec sme jednu kúpili a vyrazili v požičanom aute do hôr zvaných Al Hajjar. Prvá zastávka, Nakhal, malebne situovaná oáza plná ďatlových paliem pod úpätím krásnych hôr, ktorej atrakciou je v Ománe najzachovalejšia pevnosť, ktorých je mimochodom po krajine roztrúsených ako kozích bobkov.


Podvečer nakupujeme v obchode zásoby vody a jedla, pretože sa chystáme odbočiť z hlavnej cesty a vydať sa do Wadi As Sahtan, ktoré vedie pod najvyššiu horu Jabel Shams (3075m). Plánujeme noc v aute, pretože podľa viacerích opýtaných nemáme s našim Nissanom Sunny šance wadi prejsť, vraj jedine s džípom a 4x4. Dávame Sunnymu šancu, ale po pár metroch pochopíme, čo mali na mysli. Wadi v arabštine znamená údolie, ale tiež suché koryto rieky. Rieka tu tečie iba párkrát za rok keď zaprší, ale zato poriadne a wadi sú potom niekoľko dní neprístupné a ľudia v nich odrezaní od sveta. Naposledy pršalo pred troma mesiacmi, cesta je vyschnutá, len s pár mlákami, a tak napredujeme maximálne rýchlosťou 15km/h.


Okolo siedmej, keď už je tma, sa zastavujeme pri jednom z domov a pýtame sa, kde vlastne sme a na cestu do horského hotela pod Jabel Shams, ktorý je zaznačený na mape. Zbehnú sa domáci, študujú mapu a krútia hlavou, čo sú to na nej za nezmysly. Abdul nás pozýva domov na kávu, kde nám vysvetlí čo a ako, ale najprv si musia všetci odskočiť do mešity, čas modlidby po prvom jedle toho dňa. Keď sa vrátia, je Majke slušne naznačené, že im v tejto miestnosti nevadí aj keď je vyhradená iba pre mužov ale, že by sa mohla ísť pozrieť, čo robia ženy. Ten večer sme ju už nevideli. Abdul je stredoškolský učiteľ ale tento rok začal pracovať na ministerstve školstva. Prekladania sa zhostil Abdulov sused Bashir, 22 ročný študent biológie na univerzite v Muscate. Je to inteligentný a sympatický mladík, s ktorým ihneď zapadneme do debaty o všetkom možnom. Pri tom sa konzumuje to, čo ostalo z prvého jedla a v presne načasovaných intervaloch pribúdaju výborné “minipizze”, malinovka, ovocie a želatínový dezert.


Dozvedeli sme sa, že sa nachádzame v dedine Fasah a, že žiadna horská chata / hotel tu široko ďaleko samozrejme nie je. Tá jediná je na druhej strane masívu hôr, kam našim autom cez horský priesmyk určite neprejdeme. Musíme sa vrátiť späť do Al Rustaq, kde je hotel, a potom po hlavnej ceste obísť zo západu celé pohorie a skúsiť to z juhu z druhej strany, kde je lepšia cesta. Lenže, máme si toho čo ešte povedať. Večer sa riadne natiahol, keď nám Abdul hovorí, že mu bude cťou, ak ostaneme na noc. S radosťou prijímame, ad1, pretože šofér je už unavený a cesta v tme po vypustenom štrkovisku nie je veľká zábava, ad2, takáto príležitosť sa dvakrát nepritrafí. Abdul sa pýta, či chceme na večeru “mäso” alebo “kura”, čo nás s Rickom riadne rozosmialo, pretože sme už riadne prepchaní. Medzi jedlom odskakujú pomodliť sa do mešity a dozvedáme sa, že v 36 dedinách vo wadi žije 11.000 ľudí. Tak, ako všade na svete, aj tu sa večer pozerajú televízne noviny. Prvá správa: Sultán Qaboos poslal blahoželanie slovenskému prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi ku dňu nezávislosti! Potom nasledujú obligátne správy z Afganistanu a Iraku, záplavy v Pakistane a všetky tie nešťastia.


23:00 sa teda servíruje večera, skvelé kuracie s čerstvým koriandrom, ryža a šalát. Abdul nám zo štyrikrát priloží a dáva dobrý pozor, aby sme všetko pekne spapali. Ovocie, dezert, atď. Po jedle sa paprčky najprv umyjú vo vode s citrónom a potom pekne navoňavkujú, aby neboli po jedle cítiť. V miestnosti sa striedavo vyskytuje až desať mužov a nejakí chlapci, ale netušíme, kto je kto.


Po večeri mi neostáva, než prezliecť sa do treniek a trička a ísť s Bashirom hrať futbal. Ihrisko je na kopci nad dedinou, prach a kamene, hádzanárske bránky a štyri reflektory. Hrá sa každý deň od 23:00 do 02:00 a okolo ihriska sa zbieha hádam celá mužská populácia Fayadu. Fayad, ako jedna z mála dedín vo Wadi, má kúsok rovnej plochy a ihrisko, a tak sem prichádzajú aj týmy z okolitých osád. Nastupujem za A tým Fayadu, poriadne nadupané družstvo, ktoré by tú našu partiu z ihriska na ZŠ Jiřího z Lobkowicz roznieslo na kopytách. Veľkú reklamu slovenskému futbalu som svojim umením neurobil, ale aspoň zaznamenal jedno nastrelené brvno, čo bolo najbližšie regulérnemu gólu, keďže sme oba zápasy vyhrali 1:0 z pokutového kopu. Po futbale kúpeľ v prameni, ktorý tu vyviera a po jednej hodine nás konečne nechali ísť spať.

Druhý deň sme vyrazili skoro ráno, prešli cez mestá Ibr, Bahla, Al Hamra ...etc na druhú stranu pohoria a údolím Wadi Ghul až pod Jabal Shams, ale ako to chodí, tá najvyššia hora nemusí byť aj tá najkrajšia. Na tejto strane je pohorie vôbec menej dramatické, na rozdiel od neprístupnej severovýchodnej strany. Údolie Wadi Ghul prezývajú “Grand Canyon of Arabia”, na čo Rick reagoval s úškrnom. Prirovnávať toto malé údolie s tristo kilometrovým kaňonom je ako porovávať S/Y Jennifer s R.M.S. Queen Mary II.


Po ceste späť do Muscatu sme skonzumovali zásoby nakúpené predošlého dňa, ktorých sme sa nemali šancu dotknúť. Čo sme mohli očakávať od baleného cícerového šalátu zo supermarketu, ktorý celú noc a deň v teplotách nad 40°C ležal v aute. Do Muscatu sme došli už riadne zdecimovaní s horúčkou a črevnou kalikou, ktorej unikol Rick, ktorý nemá rád pikantné a cícer. Ďaľšie tri dni boli v znamení Imodium, Endiaron a Smecta.


Než sme z Muscatu vo štvrtok poobede, 2. septembra, vyplávali, kúpili sme letenky domov s odletom z Dubaja. Hlavný z dôvodov nebudeme opisovať, pretože by si zaslúžil obsiahle zpracovanie nejakého psychológa. Ten by týmto materiálom hravo obhájil svoju docentúru, či profesúru. A kedže už dávno začalo byť na tejto ceste viac srandy na súši než na palube, nemá zmysel ďalej pokračovať. Rick, ktorý plánoval plavbu na jeden a pol roka je na tom rovnako, pomôže Larsovi s preplavbou do Indie a tam dáva tiež Jennifer zbohom.

Ďaľšie dva dni Majka prespala v horúčke a ja si ich pamätám len matne ale nad ránom, 4. septembra, sme dosiahli Strait of Hormuz, úžinu, ktorá spája Perský záliv s Indickým oceánom. Tento cíp Arabského poloostrova ovláda Omán a je oddelený od zbytku sultanátu. Len, čo sme oboplávali Hormuz, začali sme stretať desiatky rýchločlnov, posádky ktorých v Ománe nakupujú všemožný nedostatkový tovar a pašujú ho do Iránu. Prúd týchto lodí sa už v podstate nezastavil. Podľa Lonely Planet do Ománu chodia hlavne po americké cigarety za ktoré platia kozami, čo znie síce romanticky ale je to úplná blbosť, ostatne ako celý tento “sprievodca” po Arabskom poloostrove. Najžiadanejšie sú televízory, elektronika a pod.


Konečne sme tiež chytili dorado, nádhernú a dravú “zlatú rybku”, o ktorú sme dlho usilovali. V ten deň sme chytili tri kusy ale len jednu sa nám podarilo dostať na palubu a na pekáč. Je to nádherne do zlata zafarbená ryba s modrými bodkami, ktorá v blízkosti smrti začne meniť farbu na nevábnu zeleno-hnedo-šedú.


V nedeľu, 5. septembra o 12:30, sme pristáli v Dubaji, kde pokračuje ďaľší dieľ Hlava XXII peripetií z vízami. Tak trochu sme to očakávali, pred odchodom z Prahy sme vyskúšali všetky možnosti, ako ich získať. Ak do UAE cestujete “štandardne”, t.j. s cestovnou kanceláriou či letecky, víza vám vybaví letecká spoločnosť, prípadne hotel, kde ste ubytovaní a pod. Takže ak pricestujete autom či loďou a nemáte dopredu zajednaný hotel alebo známeho v UAE, neexistuje spôsob ako víza získať. Väčšina EU krajín má s UAE bezvízový styk, to neplatí pre nových členov s východnej Európy. Stále nechápem, že po toľkých rokoch skvelá EU ešte nemá jednotnú zahraničnú politiku a nie je schopná vyjednať rovnáke vízové podmienky do sveta pre všetky členské krajiny.



Peniaze dokážu samozrejme robiť zázraky, víza nám nakoniec udelia o 22:00 a tak na noc ostávame kotviť pri colnom móle v spoločnosti desiatok drevených lodí z Pakistánu, Indie a Iránu. Kapitán na jednej z najmenších a najbiednejšie vyzerajúcich lodí je Hussein, ktorý ako jeden z mála, vie obstojne po anglicky. Pozýva ma na palubu jeho 30 ročnej lode, ktorú im pred chvíľou dubajskí colníci vyhádzali a prekutrali do posledného kúta. Neviem, čo u tých chudákov hladali, Hussain hovorí, že nevezú nič, prišili ako zvyčajne nakupovať. V Dubaji strávia skoro mesiac, kým nakúpia potrebný tovar – elektroniku, oblečenie, džús, čokoľvek, v Iráne je nedostatok všetkého. Na otázku ako sa v Iráne žije, odpovedá stručne: “Bad, very bad. Everything's expensive, very expensive.” Plavba do Iránu trvá šesť členej posádke päť dní, a keď tovar bezpečne doručia, vracajú sa späť do Dubaju. Ráno sa presúvame do maríny Nakheel, ktorá sa nachádza hlbšie v Dubai Creek, čo je dlhá zátoka, ktorá pôsobí ako rieka a rozdeľuje mesto na dve polovice. Na ľavom brehu zátoky kotvia hádam stovky drevených lodí, aké sme stretli na colnici a nábrežie je plné tovaru, ktorý sa deň a noc nakladá. Nakheel v podstate nie je marína ale dok - žiadne sprchy, bazén a sailor's bar s čapovaným pivom a koktajlami ako sme si vysnívali, sa nekoná. Je to najlacnejšia marína v Dubaji a za 100 euro na deň máme miesto na stánie, bez vody, elektriky a soc. zariadení.


Ostáva nám ešte prežiť tri dni do odletu v meste plnom mrakodrapov a shopping centier, ktorých tu je viac ako v celom Československu dohromady. Napriek tomu, že Dubaj žije maximálnym konzumom a ovládajú ho nadnárodné spoločnosti zo západu, je asi najprísnejší v dodržiavaní pôstu počas ramadánu. Na verejnosti je prísny zákaz jesť a piť pod hrozbou pokuty, domáci za to idú do basy a všetky reštaurácie, kaviarne a iné občerstvovacie zariadenia sú až do večera zavreté.


Náš spôsob ako prežiť tieto dni a nezomrieť na úpal, dehydratáciu a vyhladovanie mal následovný scenár: doobeda povaľovanie na pláži, o 13:00, keď sa teplota vyšplhá na 42°C presun do niektorého z klimatizovaných nákupných centier, nákup čo najväčšieho množstva a selekcie chladených nápojov a jedla v potravinách, presun do kina na prvý film, ktorý hrajú a tri hodinky spokojného papania a napájania sa v tme a bezpečí kinosály. Zbytok dňa sa už dá nejako prežiť. Dokonca sme mali šťastie na výborný, síce dva roky starý film, What Doesn't Kill You, ktorý môžeme smelo doporučiť , zato nový film Christophera Nolana Inception rozhodne doporučiť nemôžeme, ak teda nie ste fanúšici automatických zbraní a ich masívneho využitia. Navyše sa v tom chlapec trochu zamotal. Zlákal nás DiCaprio a plagát, na ktorom je v koláži kostol sv. Mikuláše na Malej Strane s vežou, v ktorej sme robili s Majkou expozíciu Kajka.

No a samozrejme, išli sme pozrieť teda na tú najvyššiu budovu sveta Burj Khalif, pri ktorej postavili to najväčšie shopping centrum na svete Dubai Mall s tým najväčším akváriom, v ktorom sa môžete aj potápať a s Carefourom, v ktorom nedovidíte druhý koniec predajne.

Na rozlúčku Majuška upiekla mrkvový koláč, rozlúčili sme sa s Rickom a Larsom a dali Jennifer zbohom. Na ceste sme boli presne 104 dní, precestovali 11 krajín a preplávali 4158 námorných míľ. (7700 km)

Indian Ocean

Pondelok, 23. augusta, Salalah, Omán. Ľudia v Ománe sú hodení do pohody. Sú hodení do takej pohody, že povolenie vstúpiť na pevninu sme dostali až po dvanástich hodinách po zakotvení. Upršaný Salalah je po pobreží rozťahaný ako guma na trenkách a z prístavu do centra je to asi ako z Piešťan do Nového mesta n. Váhom.

Je to ale sympatické mesto, holič, krajčír, obuvník a hodinár sú načastejšie povolania a niekedy na ulici nenájdete nič iné, než ich služby. Dorazili sme práve v období dažďov, mesto bujnie zeleňou a je plné banánovníkových plantáží, kokosových a ďatľových paliem. Banány sa predávajú na ulici nie na kilá ale v celých obrovských trsoch. V Salalah je jedno kino ale domáci nám hovoria, že vraj cez ramadán nehrajú filmy v anglickom znení. Lenže chyba, nemali sme sa nechať odhovoriť, dávali film s “univerzálnym” jazykom a tak sme naďalej ostali kultúrne vyprahnutí.

Prekvapením sú pre nás samotní ománci, z ktorých mnohí viac než arabov pripomínajú indov, pakistáncov či afričanov alebo mix toho všetkého. Bude to asi tým, že v dobe najväčšej slávy Ománského sultanátu, siahala jeho moc na západe do Afriky až po Mombasu a Zanzibar a na východe tam, kde je dnes Pakistán a India.



O Ománe sme počuli rôzne skazky, tak si u Muhameda, prístavného agenta pre jachtárov overujeme, čo je všetko na tom pravdy. Do roku 1970 bol Omán pred svetom uzavretý a neprístupný všetkému pokrokovému a modernému. Až do roku 1950 v Ománe nemali vlastné peniaze a oficiálnym platidlom boli rakúsko-uhorské strieborné toláre Márie Terézie r. v. 1780, ktoré dnes bežne nájdete v miestnych starožitníctvach. Všetko zmenil sultán Qaboos, ktorý zvrhol vládu svojho konzervatívneho taťuldu Said Bin Taimera. Poslal ho do exilu v Londýne, čo musel byť pre tohoto starého zarytého odporcu všetkého západného ten najväčší trest. Qaboosove reformy spravili z Ománu v priebehu štyroch desiatok rokov modernú krajinu.

Sultán časť roka strávi na cestách po krajine, počas ktorých rozkladá svôj tábor a ľudia z celého kraja môžu prísť a osobne predniesť svoje prosby, požiadavky či sťažnosti, ktorými sa naozaj jeho vláda okamžite zaoberá. Ráno pred svojim palácom vraj chudobným ľuďom rozdáva peniaze a každoročne takto minie milióny rijálov zo svojho, nie štátneho rozpočtu. Rozprávka z Tisíc a jednej noci alebo, že by na svete existoval jeden štátnik, ktorému naozaj záleží na jeho ľude? Pýtame sa na odvrátené stránky a jediné negatívum na Qaboosvi vraj je, že je slobodný a nemá potomka. Ďalej sa pýtame, ako môžeme získať ománske občianstvo. Qaboos je tiež vášnivý jachtár, okrem kráľovskej jachty má aj dve závodné plachtnice s ktorými obráža regaty po celom svete.


Utorok, 24. augusta, jeden a pol dňa po nás, dorazil Hydrus. John a Pearl sú tak vyčerpaní, že našemu pozvaniu na večeru na palube Jennifer dávajú košom a idú dospať šesť dní a nocí plavby. Hádam bude viac času v Muscate.

V stredu, 25. augusta, na poludnie zdvíhame kotvu a vyrážame ďalej na severovýchod smer Muscat. Monzún sa konečne prebral a my rýchlo napredujeme. Pri svitaní, 26. augusta, vietor silnie až na 33 uzlov. Okolo neobývaného a neprístupného súostrovia Kuria Muria (17° 30' N, 056°00' E), ktoré je zaujímavé akurát svojim názvom preletíme rýchlosťou 10 uzlov/h.


Medzi 14. až 20. stupňom severnej šírky nie je v Indickom oceáne žiadny “havaj”, ako si určite predstavujete. Obloha je stále zatiahnutá, s prestávkami padá drobný mikro dážď a vlhkosť vzduchu sa blíži 70%. Cez deň teplota len tak tak vystúpa na 25°C, v noci klesá hlboko pod 20°C. Na nočných hliadkach je teplá a nepremokavá jachtárska bunda nutnosť a dve noci sme dokonca naštartovali kúrenie, aby sme trošku zateplili a vysušili “podpalubie” a nespali v úplne prevlhnutých lôžkach. Navyknutí na päťdesiatkove horúčavy, je nám teraz naozaj zima. Ako prekročíme 20° severnej šírky, slnko a teplo sa rýchlo vracia. Po 65 hodinách a circa 400 n. míľach od Salalah sme v piatok, 27. augusta, o tretej hodine rannej, zakotvili pri severnozápadnom cípe ostrova Masirah, na dohľad od jediného mesta Hilf (20° 41' N , 058° 51' E). Masirah je 63km dlhý, 18km široký púštny a riedko osídlený (9.000) a prírodou skúšaný ostrov. Ráno presúvame loď do rybárskeho prístavu, priväzujeme sa o jednu z lodí a môžeme vyraziť na prieskum.


Od prvého vodiča, prekvapivo menom Muhamed, ktorého sme stopli, sme sa moc nedozvedeli. Nevedel ani slovo po anglicky a vlastne doteraz nevieme ako pochopil, že chceme ísť pozrieť na cca 30km vzdialené miesto Safa'iq, ktoré sľubovalo 300 rokov staré pohrebisko osídlenia, ktoré vyhladila nejaká epidémia. Vykľula sa z toho hŕba kamienkov poukladaných na hromadu a keď kvôli ničomu inému, tak za toto naša trojmesačná cesta určite stála. Ani sme nevystúpili z auta a snažíme sa Muhamedovi navrhnúť, či by nás radšej nehodil späť do Hilfu. Po ceste sme v protismere stretli akurát dve ťavy a nevyzerá to na autostop našeho života. Na ceste späť odbočil z asfaltky do púšte a zamieril k chatrčiam, ktoré pripomínajú Suakin, čiže slum. Lenže jediní obyvatelia sú tu ťavy, ovce a kozy. Muhamed naloží ťavám akésy otruby do ich krmítka, ktoré tvorí prevrátený korytnačí pancier a ide sa ďalej. Neskôr sa od Aliho dozvedáme, že v celom Ománe je zakázané chovať domáce zvieratá v mestách a dedinách a to, čo vyzerá ako slumy, sú “dedinky” postavené práve pre domáce zveri.



Späť v Hilfe skúšame stop na opačný smer. Opäť zastaví prvé auto, spomínaný Ali. Angličtinu ovláda a zhostí sa úlohy našeho ďalšieho sprievodcu. Takže smer Turtle Beach. Na ostrov Masirah totiž chodia “hniezdiť” až štyri druhy korytnačiek. Uvádzame anglické názvy, pretože slovenský ekvivalent nepoznáme: Caretta - Loggerhear turtle (dorastá do 200kg), Olive Ridley (50kg), Hawksbill Turtle (150kg), Green Turtle (250kg). Je to najväčšie hniezdisko na svete pre prvú menovanú Caretta Caretta, ktoré tu ročne nakladú vajíčka až do 30.000 hniezd! Vajíčka kladú v noci pri svite mesiaca, takže si nerobíme ilúzie, že nejaké uvidíme na pravé poludnie. Na pláži ale korytnačky zanechali množstvo stôp ako po mini-lunochodoch. Na krátkom úseku pláže, ktorý sme prešli, sme bohužiaľ našli niekoľko obrovských mŕtvych kusov, ktoré nezvládli cestu späť do mora a od vyčerpania zahynuli. Ďaľším unikátom ostrova Masirah je bezpochyby Eloise – lastúra, ktorú nenájdete nikde inde na svete. Dokonca ani tu sme žiadnu nenašli.


Väčšina rybárov na ostrove Masirah pochádza z Bangladéšu.


Posledná “turistická atrakcia” ostrova je pamätník venovaný posádke britskej lode Baron Inverdale. Tá v roku 1904 stroskotala na útesoch pri ostrove, posádke sa síce podarilo zachrániť a dostať na breh, boli však nemilosrdne zmasakrovaní miestnym obyvateľstvom. Nebolo to zrovna v súlade s arabskou pohostinnosťou asi preto ten pamätník. Momentálne sa nachádza v areáli vojenskej leteckej základne, takže nám bola odoprená možnosť vidieť ho na vlastné oči. Mimochodom letisko: svoju základňu tu má letectvo 5. US námornej flotily a tento nenápadný ostrov je jedným z najdôležitejších strategických bodov v oblasti Perského zálivu.


Ešte v ten istý deň po obede dávame Masirah zbohom a s priaznivým vetrom od chrbta ukrajujeme posledných 200 míľ, ktoré nám do Muscatu ostávajú. Za zmienku snáď stojí len, že počas našej hliadky v nedeľu, 29. augusta o 20:00, sme sa stali najväčším úlovkom miestnych rybárov a chytili sa v tme do jednej z nastražených sietí. Vyslobodili sme sa, lenže o dvadsaťpäť minút sa opakuje to isté, tentokrát sme sa zamotali presne v strede asi dvesto metrovej siete, natiahnutej presne v pravom uhle našeho kurzu. Po dlhšom úsilí sme sa za pomoci motora “vytrhli” a pravdepodobne spravili ďaľšie vrásky na tvári miestnych rybárov, ktorým sme dotrhali siete. V pondelok, 30. augusta ráno, sme sa po niekoľkých týždňoch a prvýkrát konečne okúpali v Indickom oceáne. Naposledy to myslím bolo ešte v Červenom mori poblíž Eritrei. Teplota je konečne v “normále” a už ráno o deviatej je 35°C. Vo vode plnej malých a štegliacich medúz strávime hodinu a pol čistením lode pod vodoryskou, ktorá je po troch mesiacoch riadne obrastnená morskými riasami a lastúrami. Do maríny Bander al-Rowdha (23° 35' N, 058° 37' E), na juh od centra mesta Muscat, sme dorazili o 14:00. Z Port Salalah nám to trvalo 123 hodín a urazili sme circa 650 námorných míľ.

Námornícka klasika z Rickovej knižnice – Two Years Before The Mast. Príbeh Richarda H. Dana, ktorý ako deväťnásť ročný v roku 1834 prerušil štúdium na Harvarde a upísal sa na dva roky na plavbu na lodi Pilgrim, z Bostonu okolo mysu Horn do Kalifornie a späť. Dokonale opísaný neľahký život námorníkov v tej dobe, ľudských charakterov a Kalifornie, v ktorej v tej dobe žilo len pár mexičanov a indiánov, najväčším prístavom bolo Monterey, L.A. bolo ešte Pueblo de los Angeles a San Francisco bol prístav s jednou chatrčou nejakého Richardsona.

Majka odporúča knihu Dove, srdcervúci príbeh šesťnásť ročného Robina Lee Grahama, ktorý sa rozhodne oboplávať svet ale po ceste zamiluje a prestane ho baviť byť na lodi sám. Lenže plavbu musí dokončiť sám, sponzory atď. No každopádne sa s Pati nakoniec zoberú a majú deti a žijú šťastne doteraz ak nepomreli. Oba príbehy boli samozrejme aj z filmované.

Yemeni Experience

Všetci jachtári v protismere, ktorých sme po ceste stretli, sa vyjadrovali o Jemene len v superlatívoch a mnohí považovali jeho návštevu za jeden z vrcholov ich niekoľkoročných ciest okolo sveta. Ako to už býva, keď sa na niečo veľmi tešíte, následuje väčšinou veľké sklamanie a rozčarovanie. Návšteva Jemenu bola vskutku v mnohom jedinečná. Zažili sme tu radu problémov a nepríjemností, ale aby sme boli spravodliví, za niektoré Jemen ani jemenčania nemôžu. Našťastie celkový dojem napravili obyvatelia mesta Sa'na a okolitých dedín.


Za všetko môžu Briti. V roku 1893 získala prístav Aden Východoindická spoločnosť a vybudovala tu na dlhú dobu najväčší prístav na svete. V tomto výborne chránenom a prírodou pre námorníkov pripravenom zálive sme v utorok, 10. augusta večer, zakotvili. Aden, ktorý briti držali až do konca 50. rokov minulého storočia je “skazené” a na jemenské pomery moderné mesto, ktoré sa od zbytku krajiny veľmi líši. Naše kotvište je v časti Tawahi, pôvodne nazývanej britmi Steamer Point, dominantou ktorej je hodinová veža, nápadne pripomínajúca londýnsky Big Ben. Miestny ju nazývajú Little Ben. Kotvia tu dve plachetnice, dvojsťažník Kari nejaviaci známky života a Hydrus, na ktorom sa plaví párik z Anglicka. John nás prišiel hneď pozdraviť a dáva cenné rady do “života”. Majú namierené do Indie a už týždeň sa snažia získať indické víza v hlavnom meste Sa'na. V tom im pomáha miestny fixer Hamzah, ktorý už čaká na brehu pripravený predať nám svoje služby.


Naše prvé kroky v Tawahi mieria do Sailor's Clubu, dokonca spomínaný sprievodcom Lonely Planet: “Beer, whisky and Somali prostitutes”. Lenže je zatvorený a rýchlo si na studené pivo necháme zájsť chuť. Vstup do prístavu chráni niekoľko policajtov. Ich práca spočíva v zapisovaní do A4 notesu príchody a odchody deviatich cudzincov na palube Hydrus a Jennifer ale hlavne v žuvaní qatu.

Qat je jemenská národná droga. Legálna, na rozdiel od zbytku sveta. Listy kríku Catha edulis žuje valná väčšina jemenských mužov. Na qat markete si kúpite mikroténový sáčok qatu za cca 300 riyalov (1.2 USD) a postupne si ho napcháte do jednej strany ústnej dutiny, až máte líco nafúknuté ako ropucha. Žujete 4-5 hodín. Ůčinok drogy je asi ako keby ste žuli mrkvovú vňať ale na jemenčanov to zázračne funguje. Sedia sqatovaní a pozerajú doblba, prežúvajú ako ťavy ale hlavne zabíjajú čas. Aj tak nemajú do čoho pichnúť. My sa ale viac odviažeme aj pri nealko pive.


Hamzah nás presviedča, že ak chceme ísť do Sa'ny, musíme s ním navštíviť miestnu cestovnú kanceláriu, ktorá všetko zorganizuje – letenky, hotel, taxi, sprievodcu, potrebné povolenia atď. Svoj čas a peniaze si radi organizujeme sami, takže ho odmietame a druhý deň ráno sa vyberáme vlastnou cestou. Nebudeme opisovať dvojdňové patálie, ktoré sme absolvovali, podstatné bolo zistenie, že sa náchádzame v situácii ako z Hlavy XXII. Cestovať do Sa'ny autobusom, či prenajatým autom nie je problém. Lietadlo je drahé a nič z krajiny nevidíte, tak ho nechávame ako poslednú možnosť. Na cestovanie po krajine potrebujeme povolenie od miestnej polície, ktoré dostaneme na počkanie. Lenže...

Tak ako v iných prístavoch, aj tu nám pri príchode odobrali pasy a vystavili shorepass. Ten nás oprávňuje slobodne sa pohybovať po Adene. Na cestu do vnútrozemia potrebujeme víza, no imigračné oddelenia v prístave a v meste nám ich odmietajú vystaviť. Povolenie na cestovanie, na základe ktorého nám dajú víza nám totiž môže vystaviť len spomínaná cestovka - Universal Travel. Jej šéf je najväčší hajzel v tomto meste. Povolenie nám dá len vtedy, ak si kúpime letenky, hotel, taxi atď, tie ale nechceme a nepotrebujeme. Má nás absolútne v hrsti a sťažovať sa môžeme ísť akurát tak na lampáreň. Ako zistujeme, s šéfom imigračného je jedna ruka a pravdepodobne ide o spoločný biznis, na ktorý majú monopol.

Aby toho nebolo málo do Adenu sme dorazili v predvečer začiatku Ramadánu, takže celé mesto je vo vare. Zároveň sa blíži štvrtok a piatok, čo je v Jemene víkend. Keď už sme vychladli a zmierili sa s miestnymi pomermi, jednáme s Mr. Universal. Ten však vyhlási, že dnes už nič neurobí lebo začína víkend a máme prísť o dva dni. Aby toho nebolo málo, mestom sa prehnala piesočná búrka a my sme sa ocitli späť v bode jedna. A spomínal som, že nám praskla dingy – nafukovací čln, ktorý potrebujeme aby sme sa dostali na breh?

Apropó Ramadán. Najväčší sviatok muslimov a jeden so siedmych pilierov islámu. Trvá mesiac a od východu (cca 5:00), do západu slnka (cca 18:30), sa každý muslim musí postiť tekutín, jedla a sexu. Oslobodené od pôstu sú iba deti a chorí ľudia, ale tí druhí si musia zameškané dni nadrobiť inokedy. Ak si necháte pustiť žilou, pôst je porušený a ak máte mokré sny, musíte sa rýchlo osprchovať, inak pojdete do pekla. Do tretej hodiny poobede je v podstate všetko okrem mešity zatvorené, potom ale pomali začne mesto žiť. Okolo šiestej je úplný blázninec, to sa všetci ponáhľajú domov na prvé jedlo toho dňa a na pol hodinu je mesto ako vymreté. Po večeri (resp. raňajkách) sa život rozbehne na plno a nezastaví sa do rána. Ak potrebujete niečo vybaviť, nakúpiť a podobne, najlepší čas je medzi 21:00 – 01:00. Na verejnosti počas dňa radšej nepijeme ani nejeme, ad1 to u okoloidúcich spúšťa Pavlov reflex a nechceme ich ešte viac trápiť, ad2 niektorí konzervatívnejší jedinci rozhorčene vykrikujú Ramadan, Ramadan. Môže sa stať, že podvečer natrafíte na podráždeného či nervózneho človeka, ale nemám im to za zlé, tiež som zlý, keď som hladný. Po siedmej sú všetci ako baránci a znesú vám aj modré z neba.

Aden je konečný prístav pre Mickeho. Pred odletom do Švédska mal v pláne zájsť s nami na pár dní do Sa'ny ale už niekoľko dní ho trápi opuchnutý a zapálený lakťový kľb. Jediný liek, ktorý je od nás ochotný prijať je whisky, rum alebo vodka. S lakťom sa viaže príhoda z Hurghady, ktorú pred nami úspešne celý čas tajil. V skratke: začalo sa to pádom z móla pri pokuse preliezť večer na loď, po ktorom visel zachytený nohou o lano dolu hlavou a pod vodou. Keď nohu vyslobodil a ocitol sa vo vode, dostal dvakrát úder elektrickým prúdom od káblu padnutého do vody ale aj to prežil, preplával k blízkemu rybárskemu člnu a vyliezol naň. Následoval pokus preskočiť z člna na mólo, skok ale zle odhadol a ústami a lakťom narazil do betónového móla a ocitol sa späť vo vode. Aspoň vidíte, aký je jachting nebezpečný šport. Najviac sa ale hanbil za to, že sme ho s Majkou vracajúc sa z baru videli, ako sa na móle oblečený a s mobilom sprchuje, snažiac schladiť elektrický šok, po tom čo sa trikrát znovu narodil. Lenže nám to v tom hroznom teple vôbec neprišlo divné a len sme mu popriali dobrú noc. Ráno, kým všetci spali, rýchlo navštívil zubára, ktorý mu bez záruky narovnal predné zuby a potom opravu mobilov, kde nechápali, ako môže byť mobil po páde do vody vnútri totálne zhorený.

A tak chce Micke čo najskôr odletieť z Adenu domov, prebookoval si letenku ale aby mohol odísť, potrebuje víza. Víza na to, aby sa presunul z prístavu na letisko a opustil Jemen. Lenže na imigračnom dva dni zažíva podobné naťahovačky ako my. Panuje tu neuveriteľná korupcia. Každý, kto má uniformu, je ten najdôležitejší, nikdo nepozná svoje kompetencie ale hlavne očakáva nejaký bakšiš. Nakoniec Micke osobne navštívi Harbour Mastra v jeho obrovskej mramorovej vile za mestom, ktorý od neho zoberie úplatok a dá pokyn, aby mu víza udelili. Harbour master jedného z najväčších prístavov sveta berie úplatok $ 20!!! Lenže svoj kúsok koláča chcú aj chlapci z imigračného. Víza nakoniec dostal pár hodín pred odletom, tak sme mali čas len na krátku a neskorú rozlúčkovú večeru. Lenže čo nám nikto nezoberie, je nový kamarát na život so švédskeho Sundsvallu.


Zatiaľ, čo sme sa neúspešne naháňali za vízami a povoleniami, skoro nám uniklo, v akom zaujímavom meste sa nachádzame. Aden sa rozkladá na úpätí 551 metrov vysokej vyhasnutej sopky a skladá sa z niekoľkých oddelených častí. Tá najzaujímavejšia štvrť sa trefne volá Crater a medzi jednotlivými štvrťami musíte prekonávať skalnaté tiesňavy ako niekde v horách.


V sobotu sme teda nakoniec do Sa'ny odleteli. Lars, Rick a M&M. Neobišlo sa to zase bez naťahovačiek v kancelárii Universal Travel a na imigračnom. Pasy s vízami sme v prístave dostali 15 minút pred zatvorením check-in na letisku. V lietadle sa začala tá príjemnejšia časť pobytu v Jemene.

Sa'na je úžasné a unikátne mesto, obývané už 2500 rokov. Nachádza sa v ňom viac ako 6000 hlinených budov postavených pred 11. str. n.l., plus stovky mladších, až deväť podlažných “mrakodrapov”. Celé staré mesto vyzerá ako postavené z perníkov. Náš hotel má viac ako 250 rokov a sedem podlaží. Okrem nás sú tu ubytovaní Kendžiro z Tokya a tajuplný francúzsky profesor ekonómie. Mesto sa nachádza v nadmorskej výške 2200 metrov, klíma je príjemné a večer užijeme sveter či teplákovú bumbajku.


Jemenčania mimo Aden sú úplne iná sorta ľudí. Väčšina mužov chodí v tradičnom oblečení, cez ktoré majú prehodené slušivé sáčko, okolo pása opasok a za ním zastrčenú jambiyu – tradičnú zahnutú dýku. Ak niektorý muž jambiyu nemá, pravdepodobne s ním nie je niečo v poriadku. Jemen je posledná krajina, kde žijú muslimovia tradičným spôsobom života. Je to tiež jedna z prvých krajín, ktorá islám prijala a v Sánne je jedna z najstarších mešít na svete, postavená v 7. str. n.l., krátko po smrti proroka Mohameda. A je to posledná arabská krajina, kde žije početná židovská komunita.




Ľudia v Jemene sú neuveriteľne milí, zvedaví a pohostinní. Prechádzka mestom je samé zdravenie a mávanie - ako Husák na Prvého mája. Skoro každý na ulici nás zdraví, každý druhý sa zastaví a pýta sa odkiaľ sme a každý tretí sa pýta na naše mená a predstavuje sa svojim. Je to ale z úprimného záujmu, nikto vám nič nenúka na predaj, na nič neláka. V hoteli sme “nútení” každý večer, 18.35, keď dá meuzín z mešity povel, že sa može začať veľká žranica, zasadnúť za stôl so zamestnancami a povečerať s nimi ich tradičné ramadán jedlá.




Dva dni sme využili služby našeho šoféra a vyrazili do okolia. V dedinách je to ešte väčší stredovek ako v Sa'ne. V krásnom opevnenom meste Thula sme boli svedkami zabíjačky. Nelíši sa príliš od našej dedinskej zabíjačky, len miesto prasiatka bola ťava a miesto strýcov tu všetku prácu vykonávali deti. Najstarší mohol mať okolo trinásť a k ruke mal niekoľko 7-8 ročných pomocníkov. Ešte, že sme prišli, pretože obrovskú ťavu by sami na trojnožku nezdvihli a Rick im s tým musel helfnúť. Následujúci fotomateriál je nevhodný pre vegetariánov, deti a tehotné ženy.






Deti vôbec vykonávajú rôzne práce, predávajú v obchoch, riadia náklaďáky a pod. ale najradšej zo všetkého sa fotia. Prídu za vami a “otravujú”, aby ste ich odfotili, aby sa potom na seba na obrazovke fotoaparátu mohli pozrieť. Takže toto má byť tá životu nebezpečná krajina a liaheň teroristov.
















Druhý večer v Sa'ne má Lars nepríjemný telefonát. Kotva našej lode povolila a Jennifer sa vraj poflakuje bezprízorne po prístave. Našťastie vzápätí volá John z Hydrusu, ktorý sa pohotovo na Jennifer nalodil a prekotvil ju do bezpečia. Jennifer v skutočnosti narazila do tankovacieho móla pre obrie šífy, obďaleč ktorého sme kotvili. Lars mení letenku a prvým ranným lietadlom letí späť do Adenu. Na ľavoboku má loď zopár šrámov a pár ohnutých stĺpikov zábradlia, inak sa chvalabohu nič vážne nestalo.




Medzitým Rick konečne našiel v Sa'ne svoje slovenské korene. Po tom, čo sa v lietadle v Yemeni Observer dočítal, že americkí občania radšej nemajú do Jemenu cestovať a keď už, majú sa vyhýbať rade miest a ulíc, hovorí každému, že je zo Slovenska. Posledná večera s našimi hostiteľmi nám bola osudná. Druhý deň je Rišo úplne mŕtvy a pohybuje sa len medzi izbou a záchodom. My máme žalúdok tiež “na vode” ale vládzeme vyraziť do mesta a venovať sa zkrášľovaniu. Majka kúpila niekoľko kašmírových šatiek a Majko sa nechal oholiť a ostrihať v holičstve, Amirom, ktorý tvdil, že má šestnásť ale vyzeral na desať. Každopádne svoje remeslo ovláda na výbornú.


V noci, 17. augusta, sme sa vrátili do Adenu a hneď sa chystáme na odchod. Počas ramadánu je všeko cez deň zavreté, zato všetky obchody aj úrady majú otvorené do jedej až druhej hodiny rannej. Naša “utrhnutá” kotva má ešte dohru, v kancelárii harbour mastera pýtajú 500 amerických peňazí na drevo, inak vraj budú musieť začať vyšetrovať či “incident” s našou uvolnenou kotvou neohrozil chod prístavu, čo by náš odchod mohlo oddialiť o niekoľko dní. Larsovi neostáva než zacvakať ale zároveň si nechávame oraziť pasy výstupným razítkom. Meníme náš itinerár a ďaľší jemenský prístav v pláne, Al Mukalla, po týchto skúsenostiach vynechávame. Rýchlo preč.

Tiež sa dozvedáme, že po dvoch týždňoch čakania boli indické víza Johnovi a jeho žene zamietnuté. Vraj musia mať v pase najprv víza jemenské. Pokúšaju sa teda v Universal Travel už niekoľkýkrát vysvetliť svoju situáciu, tam ich ale Mr. Universal odbije, že víza zprostredkuje, iba ak si kúpia výlet do Sa'ny v hodnote 1000 USD. Právom znechutení sa tiež chystajú na odchod. Bohužiaľ nemôžeme ísť spolu, pretože ich 30 stopá plachetnica by našemu tempu nestačila.




Ráno zdvíhame kotvy, prajeme veľa šťastia posádke Hydrusu a vyrážame za našim ďaľším cieľom, ktorým je prístav Salalah v Ománe. Od Salalahu nás delí viac ako 600 námorných míľ plavby pirátmi najviac exponovanou časťou Adénskeho zálivu. Monzún, na ktorý sa spoliehame, má asi tiež ramadán a viac než naše plachty a motor nás dopredu ženie morský prúd miestami o sile až 5 uzlov. Nervózne sledujeme každú loď, ktorá sa na horizonte či radare objaví, lenže podobný strach majú pravdepodobne aj ich posádky z nás. Máme vypnuté AIS (Automatic Indetification System) signál, ktorý vysiela základné údaje o lodi a je povinný pre cargo lode a lode s pasažiermi. S našou veľkosťou a bez AIS a navigačných svetiel spĺňame všetky “parametre” pirátskej lode. Aby posádke zdvihli morálku, spravili M&M palacinky s jahodovým džemom a kakaukom a to sa hneď zlepšila nálada. Druhú noc sme sa plavili na dohľad ostrova Baraka (N13° 58' 500'', E48° 27' 800''). Či nejako súvisí s tým filmom nevieme, len tak pre zaujímavosť.

Plavba z Adenu trvala dlhých a monotónnych päť dní a päť nocí, vymedzených deväť hodinovým cyklom hliadok a toho ostatného. Jediným “rozptýlením” nám boli dve morské beštie, ktoré sa objavili ráno tretieho dňa. Podľa vysokej, úzkej a ovisnutej chrbtovej plutvy to mohli byť kosatky, jedna z nich lovila za našim zadkom a druhá v tesnej blízkosti oboplávala Jennifer. Stalo sa, že táto veľryba dokáže nárazom potopiť aj plachetnicu ako sa prihodilo britským manželom s tromi deťmi pri plavbe cez Tichý oceán. Prežili viac ako mesiac v strede oceánu v deravom záchrannom člne, bez vody a potravín, s jedným nožom a rybárskym háčikom. A napísali o tom knihu Prežili sme v Pacifiku, ktorá je výborným návodom na prežitie a ukážkou fyzických a psychických limitov ľudských bytostí. Pre Majku povinné čítanie, než sme sa vydali na túto plavbu. :)

Po druhýkrát nás z monotónnosti plavby vytrhli tri člny, z ktorých sa jeden oddelil a priblížil sa na nebezpečnú vzdialenosť. Vykľula sa z toho malá rybárska loď so sedemčlennou posádkou, ktorá nás požiadala o vodu. Hodili sme im niekoľko PET flašiek, oni naoplátku ponúkli rybu a išli svojou cestou. Ako postupujeme na severovýchod, počasie sa stále zhoršuje a odkedy sme opustili Aden je obloha zatiahnutá a v noci klesá teplota pod 20 °C. Vlny sú čoraz ozrutnejšie, ale vietor slabý a to je tá najhoršia kombinácia. Piaty večer, v nedeľu 22. augusta, padla hmla hustá ako smotana a rozpršalo sa.



V Mina Raysut, ako sa nazýva prístav mesta Salalah, sme zakotvili pred treťou hodinou rannou a napriek pokročilej hodine sa v tomto na pohľad modernom prístave pracuje na plné obrátky. Mamutie žeriavy s neuveriteľnou rýchlosťou nakladajú a vykladajú z lodí obrovské kontajnery, celá scéna v tme, hmle a daždi pôsobí ako sci-fi. Welcome to Oman.